9.0

Filmová recenzia

„When there's no more room in hell, the dead will walk the Earth“. Citát, ktorý po úspechu Snyderovho remaku Úsvitu mŕtvych, začal byť vo filmovom svete opäť horúcim predajným artiklom. Dokonca až do tej miery, že jeden zo zakladateľov zombie žánru – režisér a scenárista George A. Romero dostal po dvadsiatich rokoch konečne „zelenú“ na nakrútenie v poradí už štvrtého dielu svojej nemŕtvej ságy.

Príbeh nás zavádza do časovo nešpecifikovanej postapokalyptickej budúcnosti, v ktorom zvyšky ľudskej civilizácie prežívajú v osamotenom, od okolitého sveta bezpečnostnými opatreniami izolovanom meste, zatiaľ čo za jeho hradbami „tam vonku“ prevzali vládu nad krajinou mŕtvi, hľadajúci v ruinách bývalých ľudských osídiel živú potravu. Lenže aj v samotnom meste existuje segregácia obyvateľov. Smotánka na čele so zakladateľom a vládcom mesta Kaufmanom (Dennis Hopper) si v prepychu a luxuse žije v „slonovinovej veži“ – mrakodrape, zvyšok obyvateľstva živorí na periférii a v spustnutých uliciach mesta. Spojivom medzi sociálnymi triedami je skupina žoldnierov, ktorých pracovnou náplňou je za hranicami mesta nachádzať a dopĺňať zásoby. Lenže zatiaľ, čo vodca tímu Riley berie výpravy do krajiny mŕtvych, ako poslanie zabezpečiť nevyhnutné potreby pre život ľudí vo vnútri mesta a zároveň si prácou zarobiť na cestu za hľadaním miesta „kde živí mŕtvi neexistujú“, jeho kolega Cholo vo výpravách vidí možnosť ako sa dostať medzi smotánku do mrakodrapu. Ich rozdielny postoj postupne vyústi do finálnej konfrontácie v dobe, keď mŕtvi začnú hromadným pochodom na mesto.

V dobe šprintujúcich zombies (upozorňujem, že aj napriek tomu mám Snyderov remake veľmi rád, pretože v konečnom dôsledku inovatívnu dynamiku v pohybe mŕtvych je možno smelo brať ako prirovnanie k našej informatívnej a globalizačnej spoločnosti, v ktorej rozhodujúcim faktorom úspechu je okrem kvanta informácii aj presnosť a rýchlosť k ich prístupu) a ďalších obmien daného žánru „živých mŕtvych“ mutujúcich do polohy počítačovej hry s prvkami action-survival (napr. Resident Evil) je Krajina mŕtvych návratom tam, kde daný žáner pod Romerovou taktovkou začínal, pričom „Val Lewtonovskú“ školu a jej prínos pre žáner ponechám pre účel tejto recenzie bokom. Je sympatické, ako Romerove trademarky fungujú účinne aj po štvrtý krát a zároveň režisér dokázal osvedčenú látku posunúť ďalej s aktuálnosťou pre našu dobu. Posledné menované dokonca platí dvojnásobne.

Krajina mŕtvych je totiž na jednej strane veľmi dobre urobená „žánrovka“ v mantineloch katastrofického filmu s jasnými koreňmi v „brakovom“ campe, resp. fenoméne tzv. „polnočných filmov“. Dôkazom sú veľmi ploché charaktery, úmyselne predvídateľné, patetické a zlé dialógy, priemerné herecké výkony a časté prehrávanie, ako i očividné potešenie z brutality a kochanie sa v estetike škaredosti. Znaky, ktoré tvorcu usvedčujú keď už nie z nadŕžania, tak minimálne z rovnocenného uhľa pohľadu na to, čo je v podvedomí chápané ako zlé a odpudivé (viď otvorený koniec filmu). Pocit „guilty pleasure“ (vychutnávanie si zlého) je intenzívne podtrhávaný výborne vykreslenou temnou atmosférou bezútešnosti a cynizmu, v ktorej sa síce herci pohybujú po predpovedateľných trajektóriách, ale za to ich výskyt je v pravidelných intervaloch vyživovaný veľmi dobre odvedeným gorefestom. Inými slovami, zvrhlo príťažlivé B-čko ako vyšité, ktoré navyše ctí pravidla sequelov a tematicky v postupnom akumulovaní inteligencie zombies Krajina presne nadväzuje na Deň s pomrkávaním na znalého diváka (epizódne výstupy Toma Saviniho – maskér, trikár a „motorkár“ z predchádzajúcich dielov ako aj Simon Pegga a Edgar Wrighta – tvorcov vydarenej zombie paródie Shaun of the Dead).

Avšak nakrútiť iba jednoduchý a čistý brak, nikdy nebola konečná stanica snaženia v doterajšej Romerovej nemŕtvej ságe. Inak tomu nie je ani v tomto prípade. Pod pláštikom lacnej a krvavej zábavy plnej nechutností určenej ako „zábava pre nízke masy“ (obľúbené označenie braku a jeho odnoží vyznávačmi filmovej krásy a tzv. „vyššieho umenia) možno vždy nájsť sociálno-kritický podtón, trefne reagujúci na problémy doby, v ktorých jednotlivé diely (zatiaľ) tetralógie vznikli. Po vyrovnaní sa s rasizmom a americkými vojenskými intervenciami v 60. rokoch (Noc živých mŕtvych), narastajúcim konzumným spôsobom života v 70. rokoch (Úsvit mŕtvych), neustále zrýchľujúceho sa zbrojenia ako efektu vrcholného štádia studenej vojny a hrozby čoraz reálnejšieho genetického experimentovania v 80. rokoch (Deň mŕtvych), je začiatok nového milénia charakteristický neustále sa prehlbujúcimi sociálnymi rozdielmi v štruktúre obyvateľov našej planéty, stihomamom z terorizmu vedúci k nezmyselnej izolácii a hlavne zastieranie postranných záujmov superveľmocí pod pláštik boja proti spomínanému svetovému terorizmu.

Samozrejme Krajina mŕtvych nie je filozofickým dielom z nekonečným množstvom interpretácii, ani jeho gýčovitou napodobneninou. Práve naopak, svojím prevedením stojí v ich opozícii. Namiesto predstieranej hrejivosti, krásy a povrchného humanizmu svoje pazúry kritiky vystrkuje inteligentne prostredníctvom čierneho humoru, cynických hlášok a špiny tzv. nižšieho umenia, resp. podradných žánrov. Alegoricky k príbehu samotného filmu, v ktorom záchrana prichádza odspodu, je Romerova snímka zároveň tak aj fackou snobizmu, pretvárke a všetkému, čo sa naoko snaží tváriť ako niečo vyššie a pekné (a čo tak často rezonuje u akademikoch a vyhráva po festivaloch rôzne ceny „mieru“...). Je to dobre avšak rázne mienená výstraha, že všetko „krásne“, učesané, konzervatívne nevyhranené a tým aj umelé má tendencie uspávať, zatiaľ čo drzé, nekompromisné, inými slovami odpudivo iné, pozornosť burcuje a tým aj cibrí zmysly.

P.S.: Bez mučenia priznávam, že na výslednom hodnotení sa podpísala aj moja nekontrolovateľná slabosť pre Asiu Argento. Drsná, animálna sexuálnosť srší z každého jej pohľadu a v kombinácii so vzrušujúcim chrapľavým hlasom (pri ktorom aj hlas Michelle Rodriguez znie ako čistý spev opernej divy) ma jej prítomnosť na plátne (a v mojich predstavách, ehm...) vždy dokonale opantá.

George A. Romero’s Land of the Dead (USA/Kanada/Francúzsko, 2005, 92 min.)
Réžia: George A. Romero. Scenár: George A. Romero. Kamera: Miroslaw Baszak. Hudba: Reinhold Heil, Johnny Klimek. Hrajú: Simon Baker, John Leguizamo, Dennis Hopper, Asia Argento, Robert Joy, Eugene Clark, Joanne Boland, Jennifer Baxter