10

Filmová recenzia

Ak by sme chceli zatiaľ posledný film ruského režiséra Alexandra Sokurova vyjadriť v číslach, je dôležité sa zmieniť, že na natáčaní tohto rozsiahleho koprodukčného projektu (podpory sa dočkal aj zo strany amerického režiséra Martina Scorseseho) sa zúčastnilo dvetisíc hercov, tri živé orchestre, natáčalo sa v tridsiatich troch miestnostiach Ermitáže a v príbehu je skomprimovaných takmer tristo rokov ruských dejín. Najdôležitejším technickým údajom, ktorý z filmu robí určitý revolučný projekt vo formálnom spracovaní je ale skutočnosť, že vznikol na jeden neprerušovaný záber dňa 23. decembra 2001.

Po naratívnej linke sa film začína vstupom do zmieňovanej budovy petrohradskej Ermitáže v spoločnosti postáv oblečených do historických kostýmov. Kamera ich chvíľu nasleduje a keď sa pred objektív dostane ďalší zaujímavý výjav, pomaly sa od pôvodného davu odlučuje a plynule pokračuje ďalej. Sprievodcom na tejto obrazovým strihom neprerušovanej ceste priestormi Ermitáže (založenej v roku 1764 ako múzeum antických pamiatok a západoeurópskeho umenia, ktoré sa postupom času transformovalo do jedného z najvýznamnejších kultúrnohistorických múzeí celého sveta) je ruský rozprávač mimo obraz (personifikujúci pravdepodobne samotného režiséra) a s ním spočiatku rezervovaný francúzsky diplomat, markíz Adolphe de Custine (v skutočnosti Rusko v priebehu 19. storočia aj navštívil a svoje zážitky spísal do esejí zoskupených pod názvom "Listy z Ruska"). Ten svojím oblečením a celkovou vizážou budí pozornosť od začiatku. Pripomína Maxa Schrecka v postave grófa Orloka z Murnauovho legendárneho Nosferatu - Symfónia hrôzy.

Ako postupne pomocou našich sprievodcov pokračujeme ďalšími miestnosťami, rozvíjajú sa pred nami rôzne výjavy z ruskej histórie. V súlade s tým pred našimi očami defilujú aj viaceré významné osobnosti spoločensky - kultúrneho života od Kataríny Veľkej cez Puškina až po Mikuláša II. Tie nám okrem určitej edukatívnej úlohy zároveň aj uľahčujú orientáciu v čase. Okrem obrazovej úchvatnosti je ale rovnako zaujímavý aj komentár našich sprievodcov, ktorí často krát majú na konkrétnu situáciu iný pohľad (i keď ta rozdielnosť názorov je viackrát prezentovaná zo strany submisívnejšieho ruského rozprávača iba mlčaním ako formou odpovede na Custinove výroky). Práve skrz ich komentáre postupne národná komparácia prerastá až do širšieho kontextu - do vzťahu Ruska a Európy ako celku a z toho plynúcej unikátnosti "Matičky Rus" v zmieňovanom geopolitickom priestore. Sokurovov film je aj vďaka tomu akousi fúziou dokumentu s hranou tvorbou. Už na prvý pohľad ide o úmyselne preštylizovaný, tečúci dej s takmer dokumentárnym komentárom oboch sprievodcov.

Minimálne rovnako zaujímavá ako dejom je Ruská archa aj svojím formálnym spracovaním. S myšlienkou natočiť film v jednom, neprerušovanom zábere sa pred Alexandrom Sokurovom zaoberali už viacerí režiséri. Najďalej v tomto zámere zašiel pravdepodobne Alfred Hitchcock so svojím filmom Povraz z roku 1948. Ten síce na prvý pohľad vyzerá ako film bez jediného strihu, v skutočnosti je ale vďaka vtedajším technickým obmedzenostiam kamery spojením viacerých záberov. Každý z nich trval desať minút, čo bola zároveň dĺžka filmovej suroviny umiestnenej na jeden kotúč, pričom kritické prechody medzi zábermi boli vizuálne riešené detailmi na oblečenie postáv.

Spomínaný jeden záber tak môžeme považovať ako určitý protipól formálneho extrémizmu k fragmentovitej, chronologicky sprehádzanej, ale rovnako kvalitnej snímke 21gramov od Alejandra G. Innaritua. Dôležitou skutočnosťou je aj poznanie, že spracovanie Ruskej archy od Vás nevyžaduje hlbšie vedomosti z histórie Ruska, aby ste si film plne vychutnali a nechali sa ním voľne unášať. Kamera - kontinuálne snímajúca jednotlivé historické výjavy tak už od začiatku vo Vás evokuje pocit nepretržitého prúdenia tak času ako aj histórie, vedúcej zároveň aj ku kontrastnému poznaniu dôležitosti a jedinečnosti každého okamihu. Film ako výsledok je potom riekou, po ktorej sa my diváci vďaka plynulému sledu obrazu a zvukového podfarbenia plavíme až do samotného finále, nasledujúcom po vrcholnej scéne - obrovskom plese. Posledné zábery kamery sa totiž zameriavajú na nekonečnú vodnú masu za oknami Ermitáže, z ktorej sa tak obratom stáva plávajúca, už v názve avizovaná archa.

Ruská archa je viac o prežívaní a pocitoch ako o myslení. Má bližšie k podmanivej lyrickej básni ako k hranému dielu, pričom limitne atakuje akúsi čistú formu kinematografie. V nej je film zložený hlavne iba z pohybu, hudby a z toho vystupujúceho tempa s nezameniteľnou atmosférou.

Russkij kovčeg (Rusko/SRN, 2001, 96 min.)
Réžia: Alexander Sokurov. Scenár: Alexander Sokurov, Anatolij Nikiforov. Kamera: Tilman Büttner. Hudba: Sergej Jevtušenko. Hrajú: Sergej Drejden, Maria Kuznecova, Leonid Mozgovoj, Maxim Sergejev, Jelena Rufanova, Anna Alexachina, Konstantin Anisimov, Alexej Barabaš, Vladimir Baranov